Viem, že veta sa nemá začínať slovom „keď“, keď mne to nedá... Keď som prvýkrát otvárala dvere na „dome hrôzy“ (tak som ho totiž všetkým doma opísala, aby som to pri prípadných návštevách už nemusela absolvovať) bola som pripravená na všetko. Rozbité schodisko bolo akože neviditeľné, kde-tu opadaná omietka najbežnejšia vec na svete, no a tými zúfalými vchodovými dverami som prosto iba vošla, nech sa deje vôľa božia. Už beztak sa mi prehrával v hlave film, ako mama v nedeľné poobedie plače pri štrúdli babke na ramene, aké to tu máme chatrné. Môj kyslý výraz by tejto skutočnosti nepomohol. Nie darmo sa hovorí, že pre pokoj v rodine človek často i horkú slinu prelkne. (To mám z Mamky Pôstkovej, alebo Statkov zmätkov, pozdravujem autorov do záhrobia, kam patrí aj dom, ktorý práve opisujem.) Prešli dva týždne. „Domu hrôzy“ dĺžim zoznam ospravedlnení a hrejivé pohladenie.