Popravde, najradšej by som kráčala pospiatky, spiatočky až do tých dní, zimných večerov - skromne zasnežené cesty, ani posýpka na koláč, keď sme sa ešte veľmi nepoznali, ale chceli sme sa. Banujem, že čas sa nedá vyrátať na kilometre, lebo – určite by som to aspoň skúsila. Rozutekať sa ta. Zhovárali sme sa hodiny na mŕtvom vzduchu, pery nám modreli a naše obrysy lenivo hltala atramentovo-čierna tma.
Šveholili sme veľmi veľa a o ničom. Inokedy sme o všetkom mlčali. Čas bol čarovný, prísny život v nedohľadne, nevlastnili sme celkom nič, okrem vreckového, no mali sme ten najväčší kapitál pre budúcnosť – túžby a predstavy a utópiu o žití. Papuľovali sme susedom, lebo podľa nás to boli prďúsi bez fantázie, schátrané člny v prístave života, z mladíckej nerozvážnosti sme povyšovali vlastné ideály nad stereotypy. A prisahali sme, že nikdy nebudeme bežní.
Dnes viem, že svet sa točí inak. A či malo zmysel o ňom uvažovať ako nedospelý najdúch a vrchy si z prachu stavať? Veď ty vieš.
Chýba mi tvoja myseľ. Tvoj razantný, ale dôvtipný názor, ktorý rezonoval. Tvoje postrehy. Veľakrát, keď sa rozhodujem, keď neviem, keď váham, snažím sa spomenúť si, ako by si reagoval. Čo by si mi radil. Za čo by si ma vysmial. Rozmýšľam, či popri všetkom a všetkých, lebo ľudia nevynímajúc si obľúbili sa zmeniť, by si ostal rovnako neústupčivý voči vrtochom, spravodlivý, lebo tak si ťa pamätám. Kritický k ľudskej roztopašnosti, a zároveň nežný k všednostiam. K láske napríklad. K rodine, k úľubám, radostiam.
Ty si bol môj radca, darca rozumov.
Že každý je nahraditeľný, vidím každý deň. Miesta sa plnia, spomienky blednú, tečú pomedzi prsty, tratia sa v odtoku nenávratných skutočností.
Ale niekedy do tak nemusí byť,
niekedy to tak byť nemusí. Lebo keď spomeniem na teba, znova mrznem pred činžákom, snívam a túžim. Lebo keď myslím na teba, svet nemôže byť smutný.
