,,Bol som na Slovensko“, povie Šučo slovenským jazykom. Hej, to vám poviem, prídem do Kosova a prvé čo počujem je Slovenčina. A potom aj neskôr. ,,Vojna, ťažké časy“, podotkne Šučo a ukazuje na rozbitý dom. ,,To po vojne. Krasniqi postavil veľký dom. Vojna...“, ukazuje mi niečo rukami, akoby hľadal slová. ,,Vojna, dom zničené. To je nie dobré. Strašné.“ Ticho prikyvujem, tvrdé dlane sa mu zošuchnú po volante, míňame ďalšiu zákrutu. ,,Ale ja nechcem veľký dom. Rodina málo spolu aj v dvojizbovom byte.“ Povie napokon a bôľne sa usmeje.
Šučo je šofér, vezie ma z macedónskeho Skopje, do kosovského Prizrenu. Krajina vyzerá ako zakliata panna. Krásna, panensky čistá horami, že si musím pripomínať, že nie som vo Fatre, no smutná a ublížená minulosťou. Popri ceste sú stále dopravné značky s obrázkom tanku a príslušnou povolenou rýchlosťou. Keď sa Šuča pýtam, ako sa im žije, hovorí: ,,Ťažko. Korupcia.“ Presne v tú chvíľu v protismere prefrčí šesť áut, vytrubujú, ľudia z okien mávajú červenou vlajkou s dvojhlavým čiernym orlom uprostred. Svatba. ,,Ty tiež máš svoju vlajku, nevymenila by si ju“, a ukazuje na môj pas, ,,my chceme naspäť albánsku.“ Rozpráva mi prešedivený starec pálčivé detaily. Ale veselo, akoby som bola amulet jeho ľúbostnej histórie, dodáva: ,,Srdce mi horí za Slovensko. Dobré časy.“ Keď sa mňa opýta ako sa nám žije, ťažko je mi povedať ,,ťažko“.
Šučo je šesťdesiattri rokov starý muž, chudý ako dratva, nepochybne už ktohovie čo musel preskákať, ale oči má stále veselé ako mládenec, pre ktorého ešte včera bola rozopnutá podprsenka vrcholom blaženosti. Pred vyše tridsiatimi rokmi mal frajerku z Nitry. Šučo je ku mne starostlivý a najprv si myslím, že iba preto, že môže predvádzať svoju Slovenčinu. Pýta sa, či chcem vodu a aj keď poviem nie, zastaví na jednej z tých divných benzínok a keď sa vráti, podáva mi minerálku.
Po hrboľatej ceste, kde viac jazdíme v protismere, aby sme sa vyhli výmoľom /táto situácia je mne dôverne známa, ale Švédka, čo sa vezie s nami si zrejme užíva túto kultúrnu inakosť/, zrazu z kopcov schádzame do mesta. Na to, že sme v dvesto tisícovom meste nás upozorní iba nakrivo osadená tabuľa, akou sú u nás označené obce. Ani sa nestihnem spamätať z miestnej dopravy, Šučo albánsky nadáva a vytrubuje, už parkujeme pred hotelom Theranda, kde z diaľky vidím viať transparenty Dokufest. Som na mieste.
Prizren, prestupy lietadlami, migréna, prázdny žalúdok a takmer tisíc kilometrov od môjho podomácky chovaného strachu a pestovanej opatrnosti z neznámeho. A ja neviem, proste jednoducho mi Boh dovolil to uskutočniť. S najväčšou milosťou, opaterou... Dôverujem Bohu, ale tento raz som cítila, že On akoby dôveroval mne. A to je obrovská, obrovská zodpovednosť, ale i blažená úľava. Keď sedíte tisícku kilometrov od domova, iba tak, sami, v krajine, kde len predvčerom vymietli vojnu spred prahu svojich domov a na dopravných značkách sú stále aj tanky, neviete čo vás neminie, nemáte istotu, či môžete veriť miestnym ľuďom, vtedy je ťažké sa presviedčať, že to robíte pre nejaký svoj osobný rozvoj. Možno to je ten paradox, že cez prekážky ku hviezdam. Možno nejakým zvláštnym spôsobom je ozaj pravda, že odvážnym praje šťastie. Určite je však pravda, že keď starosti odovzdáte Bohu, on sa postará. A aj keď tu, v Kosove, sa už stará iný boh, bol to najskôr Šučo, ktorý mi tu pomohol pokračovať v osmeľovaní sa. V osmeľovaní sa prijať Kosovo a prijať i svoje ľudské limity.
Šučo mi podáva kufor z auta, silno mi stisne dlaň. Vystrie ku mne ruku s telefónnym číslom na papieri: ,,Keby nejaký problém tu v Kosove, keby potrebovala.“ Snažím sa takú istú situáciu si predstaviť u nás na Slovensku. Podľa mňa my málo veríme ľuďom a málo veríme i sebe. A mám aj taký pocit z nás, že sa až tak nezaujímame o druhých, hoci viem, že máme veľa čo ponúknuť. Možno nie z čistého nezáujmu, ale z akejsi prirodzenej ostýchavosti. Nehovorím. Kosovčania sú možno vnútri takisto neistí a všetko je to len o vzájomnej sympatii. Alebo súcite k cudzincom.
Uvidím.
Budem si to všetko zapisovať!
