Videla som ich o tridsať, štyridsať rokov mladších. Všetky tie strieborné hlavy. Trvalé a farebné lodičky, hrubé opasky a výrazné tiene pod bielymi parochňami a tmavými kabátmi, baretami, čo zakrývajú pleš. Tlačili sa dovnútra štadiónu s rovnakou vervou, naširoko rozrážali dvere s božského plagátom. Ako kedysi, v časoch, o ktorých si ja môžem iba domýšľať, ale istotne nie na ne spomínať. Preskakovali zábradlia, spievali potužení cestou zo sodovkárne, upchávali ulice. Toto neboli úctiví starci, čo ma v tlačenke úplne oddelili od zvyšku rodiny. Boli to fanúšici. Nikdy neprestali byť.
Čakala som, že Karla prinesú na krídlach víly, že nám zlatý prášok jeho slávy bude padať na viečka, ale kdeže. Kája prišiel po dvadsiatich minútach a po vlastných nohách. Čo bolo akurát na odchádzajúcu hviezdu jeho rozmerov a akurát na frfloša za mojím chrbtom. Aj klobásy a víno z bufetu boli. Aj školské zošity pod zadkom na studených štadiónových sedadlách. Hlavne, že my s mamou sme mali hrdo šaty. Chápte. Veď Gott!
Gott vyšiel na pódium v zlatom obleku. Tvárila som sa, ako keby až dnes vyšlo na tomto svete slnko a dvadsať rokov som žila v tme. A šiel naživo. To človek pozná. Výšky už neboli také smelé ako dve desaťročia dozadu a Zdvořilý Woody mu dvakrát zatemnil text.
Byť na koncerte Karla Gotta znamená, že telefón svietil iba mne a sestre. Keď Kája vymenil druhý oblek a Ukázal nám cestu rájem, rozblikali sa foťáky a ženám oči. Nie tablety. To na mňa spravilo dojem. Na niektoré sféry nemá rýchly vývoj času dosah. Na radosť, texty piesní, spomienky a stareckú neochotu učiť sa nové veci. A tak je to dobré. Že isté veci patria iba istým dobám. A nikam inam.
Tetušky s huňatými líščími goliermi sa veselo vlnili na Jdi za štestím, pri El Condor Pasaaj starý hundroš za mnou začal oduševnene báchať paprčami do rytmu, nepochybne sa mu vtrela do mysle nejaká milostná spomienka. S prvými tónmi Když milenky pláčouzaznelo slastné „óóó“ a tie záblesky v očiach boli elektrizujúce ,,...jako když padá listí“. To musím zvládnout sám, Zustanu svuj a Kávu si osladím spečatili, že ľudia chcú odrhovačky. Hymny čias. Modlitby. Niečo, čo ich nadchne, čoho sa prepočúvajú, ale budú to vedieť odrapotať navždy.
Jeho C´est La Vie. Všetky životné pravdy, znejú ešte pravdivejšie, všetky trpkosti ešte citlivejšie, mladosť ešte vzdialenejšia a láska ešte rozšafnejšia, keď vám o nej spieva Gott. A Když jsem já byl tenrát kluk ma stiahlo tak, akoby som si ja sama prišla zaspomínať na svoj príbeh z dôb, keď mal ešte božský čierne kadere. Túto si určite pustite.
Gott je značka. To nie sú melódie, ktoré si hmkáte, to sú texty, ktoré viete naspamäť. To sú príbehy, nádeje, prísľub niečoho krásneho. Gott je ten lichotivý závan západniarskeho sveta, ktorý sme si tu kedysi priali. A čakali sme, túžili, že svet bude oslnivý ako tento elektrikár.
Ja som to cítila. Že ľudia často netlieskajú jemu. Ale tomu čaru, zapadanému kúzlu minulých dôb, ktoré on päťdesiat rokov zosobňuje a vie ich davom prinavrátiť. Je oslnivý, vtipný, je pamiatka, čo sa nikdy nezunuje. Podobne ako Kdepak ty ptáčku hnízdo máš. Ľudia chcú svoje rozprávky. Nezmenené. Navždy.
Bodaj by už nebol taký GOTT ako on.