Aby tklivosť bola ešte silnejšia, prúdy slnka sa žiadostivo valili cez okná ako just, čaj mi rozvoniaval lesom a ja som sa ozaj ocitla ako v chránenej zóne čohosi, čo už nejestvuje. Ako v maľovanej čítanke vlastnej minulosti, ktorá príjemne objímala plecia mojej duše.
Žiaden Guliver ani Popolušky. Mama nám vymýšľala vlastné princezné. Mama je učiteľka. V škôlke. Kedysi mala krásnu fantáziu. Pod posteľou má trilión kresieb, maňušiek, staré husle, noty, kostýmy, pomôcky. Rozprávky.
Obracala som strany v knihe a moja myseľ robila saltá do minulosti. Je to privilegovaná záležitosť niektorých predmetov, ako nás nútia spomínať. Gramofón, Malé kotě spalo v botě, mlieko s medom a maslom, platne vážnej hudby i Michala Tučného. Kájove Kávu si osladím, na ktoré mama s otcom tančili v malom byte, vôňa laku a dreva, políc, ktoré oco vyrobil na mieru.
Ani neviem, kde je trezor na spomienky. Držíme si ich kdesi vo svojom vnútri, ako si vodník drží duše v hrnčekoch. Driemu ako chrústy pod kameňom a keď príde ich čas, splašene sa začnú hmýriť ako umelý sneh v sklenenom ťažítku.
A či nemáme všetci takú knihu v polici? Rozprávky, vlastné vyšumené príbehy, ktoré sme si sami zrežírovali, prežili a zabudli? Také, ktoré vznikli, aby sme sa blažene mohli špárať vo vlastnom retro archíve. Klipsne, natupírované ofiny, gramofónové platne a s nimi priepustky do minulosti, otvárajú jedny dvere za druhými, až sami seba prekvapíme, aké presnosti, nepodstatné vzory maminej blúzky a črevné problémy z babkinej šesťdesiatky, je náš mozog ochotný si pamätať.
Prelistujem knihu a odkladám ju späť pod posteľ. Medzi haraburdy, ktoré ožívajú s trochou mojej fikcie vždy, keď chcem. Znova sedím v tom istom dni, ktorý ráno začal, ale trochu mlieka s medom na spodku hrnčeka nie je jediné, čo mi po tomto výlete ostalo. Obzerám sa kol-dokola a rozmýšľam, čo to bude o pár rokov, čo mi pripomenie
tieto časy.