Rozprávky na tieto časy

Autor: Magdaléna Paluchová | 11.10.2014 o 15:40 | Karma článku: 6,77 | Prečítané:  1054x

Poprosila som mamu, aby vykutrala tú starú knižku, do ktorej si mladá písala vlastné rozprávky. Slastne, trochu nesmelo som v nej listovala. Ponárala som sa do jej listov, prstami som objímala histografiu vlastného detstva i maminej mladosti, dní, ktoré sú tatam a ktoré už nežijeme.

Aby tklivosť bola ešte silnejšia, prúdy slnka sa žiadostivo valili cez okná ako just, čaj mi rozvoniaval lesom a ja som sa ozaj ocitla ako v chránenej zóne čohosi, čo už nejestvuje. Ako v maľovanej čítanke vlastnej minulosti, ktorá príjemne objímala plecia mojej duše.

Žiaden Guliver ani Popolušky. Mama nám vymýšľala vlastné princezné. Mama je učiteľka. V škôlke. Kedysi mala krásnu fantáziu. Pod posteľou má trilión kresieb, maňušiek, staré husle, noty, kostýmy, pomôcky. Rozprávky.

Obracala som strany v knihe a moja myseľ robila saltá do minulosti. Je to privilegovaná záležitosť  niektorých predmetov, ako nás nútia spomínať. Gramofón, Malé kotě spalo v botě, mlieko s medom a maslom, platne vážnej hudby i Michala Tučného. Kájove Kávu si osladím, na ktoré mama s otcom tančili v malom byte, vôňa laku a dreva, políc, ktoré oco vyrobil na mieru.

Ani neviem, kde je trezor na spomienky. Držíme si ich kdesi vo svojom vnútri, ako si vodník drží duše v hrnčekoch. Driemu ako chrústy pod kameňom a keď príde ich čas, splašene sa začnú hmýriť ako umelý sneh v sklenenom ťažítku.

A či nemáme všetci takú knihu v polici? Rozprávky, vlastné vyšumené príbehy, ktoré sme si sami zrežírovali, prežili a zabudli? Také, ktoré vznikli, aby sme sa blažene mohli špárať vo vlastnom retro archíve. Klipsne, natupírované ofiny, gramofónové platne a s nimi priepustky do minulosti, otvárajú jedny dvere za druhými, až sami seba prekvapíme, aké presnosti, nepodstatné vzory maminej blúzky a črevné problémy z babkinej šesťdesiatky, je náš mozog ochotný si pamätať.

Prelistujem knihu a odkladám ju späť pod posteľ. Medzi haraburdy, ktoré ožívajú s trochou mojej fikcie vždy, keď chcem. Znova sedím v tom istom dni, ktorý ráno začal, ale trochu mlieka s medom na spodku hrnčeka nie je jediné, čo mi po tomto výlete ostalo. Obzerám sa kol-dokola a rozmýšľam, čo to bude o pár rokov, čo mi pripomenie

tieto časy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?