reklama

Mindráky a varená, pečená v Kosove, Prizren - časť druhá

Prvý deň prešiel a keďže som nevedela, čo mám čakať, nečakala som nič. Všetko išlo, ako malo. Dušan Grúň a Vonia kakao v českom rádiu, jedno zle zvolené pivo, dobre zvolená obuv, jeden náraz do dverí, chaos a panika na pražskom letišti, ale diplomatické odpovede mame do telefónu. Ešte diplomatka mi chýbala.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Na letisku v Belehrade ma posielali naspäť do psej matere, že nemám víza a ja som potom túto historku ešte týždeň búrlivo vykladala kde-komu. Uškŕňala som sa, že veď oni prídu na to, že víza nepotrebujem. Uškŕňala som sa poněkud zbytočne. Žiadne sedenie v prvej triede ani Bourbon ako bolestné za spôsobený konflikt nebolo. Cesta do Belehradu veľmi malým lietadlom, následne do Skopje lietadlom veľmi veľkým. Únava level tritisíc, že tak, či onak som všetkých v uličke otrepala taškou na pleci. Potom ešte chvíľu cesta z Macedónie s Kosovčanom hovoriacim po Slovensky a prvá noc strávená u Srbky v obývačke na gauči, so Slovenkou, ktorá rozumela len po maďarsky. Hotový guláš. Mala som pocit, že deň mal milión hodín a drbalo mi zo všetkých tých jazykov, národností, zvukov a dotykov a to ešte neprišli na rad zvyky a obyčaje.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
welcome to Prizren
welcome to Prizren 

O Dokufeste

Ak nepoznáte Prizrenský Dokufest, tak ani ja som ho pred tým, ako som sa šibnutím prútika ocitla v Kosove, nepoznala. Je to festival krátkych a dokumentárnych filmov, ktorý je urobený tak dobre, že až. Ak ho poznáte, tak viete. Ja, štyria ľudia z V4 a ďalší štyria z Balkánu, sme vyfasovali extrémne dobrú šancu zúčastniť sa tu workshopu s filmovými kritikmi ba až z Hollywoodu. Hej, tu v Kosove, Pánubohu, aj bohu, aj Alahu za chrbtom, kde je málo Nemcov a Francúzov, ktorí zrejme ostali doma pochybovať, či by ich tu nepredali na orgány. Miesto toho tu je statočne Rumunov, Srbov, Albáncov aj Macedóncov, čo bol úplne odlišný kultúrny súdok, od toho západoeurópskeho a pre mňa i kultúrny oddych a obohacujúci skok na stupnici rozhľadenosti. Kultúrnym oddychom myslím to, že nemusí byť všetko vznešené, historicky cenné, alebo americké, aby to bolo cenné i skúsenostne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O pozeraní filmov

Pozeráte filmy – akékoľvek, o čomkoľvek, kdekoľvek a kedykoľvek. Hlavne kdekoľvek. Dobré aj zlé, aj nudné, ale viac dobrých ako nudných a zlých dohromady. Pozeráte ich v provizórnom kine v kaviarni, na plátne zavesenom na múroch hradu nad mestom, ba dokonca i v prírodnom kine nad tečúcou riekou. Organizácia je veľmi dobrá. Ale možno mi radšej neverte, možno nie je dobrá, iba ja som nenáročná. Sem-tam niekto, koho hľadáte akurát niekde odbehne, a keď sa po pol hodine vrátite, jeho kolega, ktorý ho zastupoval prisahá, že ste tam určite neboli. Inokedy sa prídete opýtať, kde nájdete kvetinárstvo a niekto z posádky vás tam sprevádza až cez celé mesto. U nich ,,poď, ukážem ti“ neznamená ukážem ti na mape, alebo ukážem ti smer, ale ukážem ti dvere tej budovy. Dobré, nie? Pre tých, ktorí majú problém niekoho za dve sekundy pustiť do ich intímnej zóny to dobré nie je. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
(zdroj: Amer Miftari)

Všetko je na jedničku, pokým nezistíte, že nič nie je na jedničku, lebo všetci okrem vás sú malí filmoví géniovia s perfektnou znalosťou angličtiny a vy ste iba taký obyčajný, priemerný, slovenský, čudný študent, ktorý neštuduje film ani režisérstvo a ako pamiatku na domovinu si priniesol rezeň.

Sedíte s kritikmi z Kanady a Anglicka a nerozumiete. Sedíte s kritikmi z Grécka a Rumunska a nerozumiete. Sedíte na pive s Poliakmi, nie rozumieće. Čech na vás prevraví česky a vy sa tak zaťato sústredíte zachytiť každé anglické slovo, že nerozumiete už ani jemu.

Vcuclo ma do akejsi zvláštnej bubliny, kde všade navôkol som nerozumela, čo sa deje a prečo som vlastne tu, ale vnútri som vedela celkom presne, že vydržím. Akoby nič iné zrazu neexistovalo, iba splniť misiu, nevzdať sa, sústrediť všetky sily a napísať niekoľko recenzií v angličtine k tomu. Zobrala som to tak vážne, že som skoro nepísala domov. Ja neviem, ja radšej budem stresovať a následne ten stres sa snažiť potlačiť rôznymi spôsobmi a riešeniami, ale nikdy mi ako prvé nenapadne prosto sa vzdať. Prvé mi napadne, ako sa z toho celého nejako vytrápiť von. Aj keď v podstate o nič nejde. Vždy si poviem. Veď tebe zatiaľ o nič nejde. Nerozumieš, tak jednoducho iba pozeraj filmy a o týždeň choď domov, čo viac. Ale nie. Uveriť sám sebe, že niečo dokážete, je jednoducho oveľa lepšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Film Criticism Workshop
Film Criticism Workshop (zdroj: Majlinda Hoxha)

O predstieraní

A tak tam sedím. Pozerám prvý film o internetovom géniovi. Pred začiatkom filmu som sa nadájala, že možno motyka vystrelí, ale prd. Recenzia má byť o tri hodiny. Rozčuľuje ma milión vecí – chlapské vône, zapálené cigarety, ale predovšetkým a úplne najviac tie slastné vzdychnutia, úsmevy a prikyvovanie, ktoré značia, že všetci okrem vás rozumejú, iba vy ste retard. Mala som pocit, že skôr porozumiem tým titulkom v Albánčine a zaprisahala som sa, že ak toto vyjde, slovo recenzia kompletne vykopnem zo svojho malého vesmíru. Pomáham si ako viem, sťahujem ten prekliaty film, sťahujem anglické titulky, čítam cudzie recenzie, štyri okná gúgltrenslejtora a tri okná Wordu. A – pletenie biču z úplného hovna. Alebo inak – ten slastný pocit práce žurnalistu, ktorý, pravdaže, ako inak, nepochybne, milujem. 

Intímna chvíľa. Môj prvý film začína. Tu.
Intímna chvíľa. Môj prvý film začína. Tu. 

A potom, keď už sa cítite ako úplný rozmočený rožok, vtedy to zrazu príde. Filmový kritik z Anglicka vás pochváli a vaša recenziu pochoduje na stránku festivalu. Zasa nerozumiete. A z nenávisti je láska a poníky a dúha a tak; a vy naveľa trošku uveríte sami sebe, že teda nie ste až taký debil. Už len naučiť sa smiať, keď sa to akože hodí, opýtať sa niečo jednoduché, aby ste dlho neboli ticho a zas na druhej strane ostať ticho ak si nie ste istý.

Jednoducho je to súťaž, ako dlho vydržíte predstierať, že nie ste hlupák. Veď preháňam. Je tu skvele.

Magdaléna Paluchová

Magdaléna Paluchová

Bloger 
  • Počet článkov:  37
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Niekedy si myslím, že myslím ako muž. Ale márnivá som ako žena. Žijem podľa hesla, že všetko je tak, ako má byť. Že Boh žehná naše kroky a keď ho pustíme do svojho srdca, nejestvujú nesprávne rozhodnutia. Každý deň je dar a každý človek diamant a moja najväčšia múza je moja matka. Zoznam autorových rubrík:  KrakovSovia pošta TiboroviScestne z ciestSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu