Pápež blcha a slzy v daždi - Vatikán, časť prvá

Autor: Magdaléna Paluchová | 17.7.2014 o 17:32 | (upravené 13.10.2014 o 20:27) Karma článku: 6,83 | Prečítané:  1308x

Na zastávke metra Ottaviano je vždy plno. Dnes je tu však neobvykle preplnene. Ľudia sa hrnú po naučených líniách, metro odchádza každú minútu, panuje automatika. Je osem ráno, podozrievavo pod mrakom. Stavím sa sama so sebou, že kiež uvidím ešte jedného Rimana s dáždnikom v ruke, určite bude pršať. Videla som pätnástich.

Aj keď v Ríme žije mnoho ľudí rôznych pletí a spletí jazykov, turista sa pozná. Turista totiž nenosí dáždnik, nepotrebuje ho. A ešte v Ríme, čosi. Pre Nemca, Francúza, dobre, aj mňa, ktorá nosím všade všetko, je Rím Sahara, kde prší raz za sto rokov a ak, tak určite nie vtedy, keď tam budem. Dážď je predsa kazič plánov a s dažďom pri plánovaní pobytu úmyselne nerátame. A ak neplatí pravidlo jeden, že dáždnik prosto ignorujete, platí pravidlo dva, že čo ste zabudli, to nepotrebujete a ak to potrebujete, tak si to kúpite. Hotovo. 

Z Ottaviano na Piazza San Pietro smeruje húf ľudí. Na tejto trase je vždy mnoho turistov, ale že sa dnes deje niečo trochu inak spoznáte, aj keď ste sa tu ocitli čisto náhodne. Od Ottaviano celou Via di Porta Angelica stoja počerní predavači, skáču ľuďom do cesty, kabelky á la Prada z jednej strany, Louis Vuitton z druhej vymenili za iné zboží. Dikcia počasia velí na dnes dáždniky. A ešte vatikánske vlajočky.

Ľudia nedôverčiví voči poveternostným podmienkam kupujú dáždniky ihneď jednou nohou z metra. Iní gánia na černochov, snažiacich sa spraviť tržbu, ako na otravný hmyz. Tri Španielky naťahujú pršáky s Koloseom na chrbte, uškŕňam sa, že vyzerajú ako veľké kondómy. Po ceste sa pripletiem medzi húf kňazov v reverendách. Neviem o čom sa zhovárajú, smejú sa, majú rýchly krok a ako ochranu proti dažďu jedine citeľný optimizmus. Veď kto už by si robil starosti s dažďom, keď kráča na pápežskú audienciu?!

                                                                                       . . .

Audiencia začína o dve hodiny. Hľadám si voľné miesto vpredu námestia na stoličkách, mám lístok. Nie lístok za poplatok, lístok od gardistu. Neplatí sa zaň, len musíte vedieť, kde si ho máte vypýtať. Počasie s nami vydrbáva. Tri minúty prší, potom nás suší páľava. Vyzerá to, akoby sme praktizovali nejaký zvláštny rituál /na privolanie pápeža/ - ja omotaná v šatke, sused prikrývajúc si vreckom popkornu plešinu, iní zabalení do vlajok národností, na povel v intervaloch rozprestierame a zasa skladáme dáždniky /teda tí, ktorí ich majú, ovšem/.

Jedno z posolstiev, ktoré sa v Ríme snažím plniť, je odhaliť čo najviac rébusov v zmysle ,,napísané tak, no v skutočnosti fungujúce inak". Začiatok audiencie je písaný k pol jedenástej. O deviatej všetci uvoľnene sedíme, mokneme a zasa sa sušíme a myslíme si, že o hodinu a pol sa začnú diať veci. Kdeže. Pápež dokazuje, že akokoľvek dnes prišli ľudia kvôli nemu, on je tu pre ľudí. Preto sa už od trištvrte na desať vozí v otvorenom papamobile, preto oficiálna audiencia začne o štvrťhodinu skôr.

Čaro prítomného okamihu je veľmi veľká mágia. Je to najdostupnejšia časová kvóta a aj tak sa v nej nachádzame zriedkavo. Viete, môžte cvakať fotoaparátom, recordovať preklady kňazov, chytať wifi, postovať v sieťach modrého pavúka tak, ako to mnohí robili. Ale to, že vidíte pápeža, že zažijete tú atmosféru spoločenstva a viete to oceniť, je na celý život. Tú radosť a vďačnosť v srdci vám nikto nevezme. Nikto vám ju dostatočne adekvátne neolajkuje, lebo je nezrovnateľná, žiadna fotografia vám ju dostatočne autenticky nepripomenie. Nikto vám to dostatočne dosť nebude závidieť a ten zážitok ani nikomu tak hodnoverne silno nesprostredkujete.  Ani ja vám. Všetko dôležité sa udeje v tú prebiehajúcu chvíľu vo vašom vnútri. Tam a iba tam.

A tak som cez všetky tie tablety nad hlavami ronila slzy do dažďa. Dojatie a číra vďačnosť mi pendlovali v krvi. Dojatie z prítomnosti, zo všetkých tých tridsaťtisíc ľudí, ktorí stáli, stáli! a tak ďaleko, že pápeža videli len ako malú blchu, nerozumeli týmto jazykom, precestovali pol zeme, ale prišli. Prišli, lebo veria. Lebo veriť znamená dostať sa na miesta, na ktoré by ste sa z vlastného presvedčenia možno nikdy nedostali. A ja dúfam, že svojim srdcom sa každý tam prítomný človek na to miesto dostal. Na to miesto, kde v srdci vybuchujú malé ohňostrojčeky.

Ja neviem ako správne opísať splnený sen. To vás nikde nenaučia. Asi pre istotu. Je to vôbec možné? Plniť si sny v dobe, ktorá nám rúca ideály, v dobe, ktorá nič negarantuje, v dobe, kedy radšej ani nedúfate v niečo dúfať. Nie je to provokatérstvo? Cítim sa vinná. Cítim sa vinná, že moja mama toto nevidí a ja hej. Ale vďačnosť a radosť v srdci je väčšia. Boh mi udelil obrovskú milosť. Modlím sa za všetkých, ktorí by si tu zaslúžili byť sto ráz viac, ako ja. A ďakujem. Miliónkrát ďakujem.
Ale ja som taká. Kým má človek sny, dvíhajú ho túžby a kým máme o čom snívať a neskôr pretaviť to do skutočného žitia, máme pre čo sa tešiť, pre čo žiť. V to ja verím.

A ešte v to alebo toho, kvôli ktorému som sem vlastne putovala.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?