Pivonky, poctivá slanina a trochu normálny život

Autor: Magdaléna Paluchová | 8.6.2014 o 19:50 | (upravené 9.6.2014 o 21:57) Karma článku: 14,62 | Prečítané:  10081x

,,No, Peťo, buď máš takú mladú frajerku, alebo takú veľkú dcéru!“ Špásovali susedia spoza plota, trúsili také tie poznámky, na ktoré sa nedá nič povedať, iba sa usmiať a odkývať hlavou. Jedni spokojne posedávali na priedomí, iní hrabali seno, prehadzovali drevo, dlúbali čosi kolo chalupy. Kráčali sme s Peťom cez uličku k babkinmu domu. Peťo je oco. Vzduch voňal hnojom, hej, voňal. Ľudia mali brány pootvárané do dvora, v okne periny, s hrabľami na pleci chodili hore-dole po dedine. Sobota.

Listujem v spomienkach, ako v starom zažltnutom fotoalbume, ktorý mám v hlave vyskladaný z tohto miesta a pri pohľade na trávou zvlnené pole, sa v duchu pýtam, kde sú tie časy, keď sme doma mali vo váze stále lúčne kvety. Na myseľ mi prichodí jedna taká istá sobota, akurát tak zo desať rokov dozadu. Viezli sme sa vtedy aj siedmi vo felicii, lebo bolo treba starkovcom kolo domu porobiť.

Život bol iný, veď hej. Menej peňazí, bez auta, bez telefónu, robota. A viete čo bol ešte? Menej estetický. Zato poctivý.

Oco kráčal, pozeral na hole, na domy, spomínal kto umrel, kto sa prisťahoval. Ja som si všímala iné veci.

Viete, kedysi sme mali krivé odkvapy, vo vani boli prehodené trubky, tak miesto teplej zvykla tiecť studená voda, pes žral zo starého hrnca, v kuchyni bolo stále plno múch. Ale mali sme poctivú slaninu, domáci bazový sirup a po robote, tak, jak sme šli z poľa, zatiahol ujo celú rodinu do lesa a opekali sme slaninu v novinách v obyčajnom ohnisku olemovanom kamením. Všetci spolu. Sedeli sme na zemi a na ksicht si natierali popol.

A dnes čo? Každý nadstavil barák o minimálne jedno poschodie, a to je celá naša pýcha. Od cesty až po prah majú ľudia pred domom čisto, sterilne.  Bazény, skalky, letné záhrady, tri škodovky na príjazdovej ceste. Vtedy sme nemali nič, iba prút na napichnutie klobásy, dnes máme murované altánky, krby, grily, no už veky sme nespievali po pohári vína pri ohni. Máme to všetko len na to, aby sme to mali. Nechcem.

Žijeme uzamykaní a odizolovaní za hradbami našich statkov a pozemkov, čo je najhoršie, od  vlastných rodín. Hanba.

Čakám, kedy si to ľudia znova uvedomia. Že je dôležitejšie aby vám doma voňali konvalinky, ako chodiť sa pozerať na ruže do vyšperkovanej predzáhradky.

Keď sme boli pri chalupe, spomenula som si, ako babke večne spoza plota prerastali pivonky. Ako mala vždy otvorené dvere, ešte aj kľúčik zvonka a ako sme sa tam celá rodina hmýrili, keď položila buchty na stôl. V stoji sme ich jedli. 

Babka už nežije. A buchty si každý pečieme doma osve. Za opevnením toho, čo sme vybudovali, neuvedomujúc si, o čo sme prišli.

Nechcem taký život. Nechcem kravu, ani mať polhodinu pešo do najbližšieho obchodu. Ale obdivujem to vždy, keď tu prídem – že tí starí chlapi od cirkulárky vždy otca zdravia, i keď ho dva roky nevideli. Peťo má šťastie. Ja už to asi nezažijem. Ale keď budem babka, musím mať záhradu. Musím, aby sa moji vnuci mohli prísť ku nám nadýchnuť.

Ešte, že máme tie babky. Lebo až teraz viem, prečo nám babka tie pivone strihala do vázy – nie preto, lebo prerastali plot, ale aby som si aj po desiatich rokoch spomenula, ako voňal normálny život.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?