reklama

Iba my, miestami druhí

,,...nevie pochopiť, že ja potrebujem mať navarené, keď sa dotrepem z roboty. Aj na to pivo potrebujem raz za čas ísť, veď kto to má furt vydržať? Máme vysokú hypotéku. Stále mi to otrepáva o hlavu, živiteľ rodiny, živiteľ rodiny... Ja to nezvládam. Každý rok treba letnú aj zimnú dovolenku, ako keby sme nemohli ísť raz opekať na Jurošák a spať v stane z Lidlu! Doprdele. Ja z toho manželstva nič nemám.“ ,,Máš krásne tri deti. Oci.“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Znel prehovor otca pred súdom pri rozvodovom konaní. A znela za tým poznámka jeho najstaršieho syna. Narážala do tupých sivých strán stien, nie a nie zmiznúť. Tlačila na hrudník, dunela v ušiach. Visela tam, medzi vydýchaným vzduchom ako ťažká, ťažká výčitka. Ako šíp, čo trafil do čierneho a ešte sa v terči nedotriasol. Čas zastal a vzduch znova začal prúdiť, až keď sudkyňa odklepla kladivkom, že môže.

Predstav si, že by si zajtra zomrel. Zomrel by si pokojne? S kľudom či šelestom na srdci? Odpovedz si. Nemrzelo by ťa, že si bol na mamu drzý, že si otca viac neobjímal, že si si dcéru viac nechválil? Že si nevyvenčil sestre psa, keď mala fofry, hoci si mohol? Hlúposti, povieš si. A predsa... A predsa na nich stojí svet.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zrazu si oco predstavil seba, ako sedí sám v byte. Zrazu oľutoval, že už sa ráno so ženou nebudú šklbať o pastu, že už nebude trieskať do ich spoločného televízora, keď sa večer rodina stretne v gauči.

Niekde sa v živote robia čiarky, niekde bodky. Inde sa vytrhujú celé strany. Život na nikoho nečaká. A koľko vecí nás zrazu začne svrbieť, keď zistíme, že ich už nemôžeme urobiť. Že už nemôžeme popoťahovať za šnúrky a všetko bude dobré.

A tento náš otec zrazu, keď zistil, koľko veľa má, prichádzal o všetko a už sa nedalo prepáčiť. Už sa nedalo potiahnuť sudkyňu za talár, nedalo sa mamku učičíkať kvetmi, nedalo sa deti oklamať kindervajcom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Klameme sami seba, že sa nemáme dobre, lebo máme nejaký rámec „dobra“. Ale majú sa iní dobre s nami? Zastavme sa a prihliadnime k sebe, skôr, ako začneme päsťou búchať po stole. Skôr, ako budú znieť rozsudky. Nie sme to niekedy my, ktorí sme sami sebcami? A oco z manželstva nie, že nemal nič. On nemal to, čo chcel. Aká je priepasť medzi tým, čo chceme a medzi tým, čo skutočne máme a nechceme to. A ešte aká je nástraha toho, že nevieme, koľko veľa máme.

Žijeme a je to samé ja, ja, ja. Ideme si svoje, žijeme, akoby sme nikdy nemali umrieť, miesto toho, aby sme žili, akoby každý náš deň bol posledný.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A už úplne zabúdame, že sme tu, aby sme žili pre druhých.

Magdaléna Paluchová

Magdaléna Paluchová

Bloger 
  • Počet článkov:  37
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Niekedy si myslím, že myslím ako muž. Ale márnivá som ako žena. Žijem podľa hesla, že všetko je tak, ako má byť. Že Boh žehná naše kroky a keď ho pustíme do svojho srdca, nejestvujú nesprávne rozhodnutia. Každý deň je dar a každý človek diamant a moja najväčšia múza je moja matka. Zoznam autorových rubrík:  KrakovSovia pošta TiboroviScestne z ciestSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu