Záleží

Autor: Magdaléna Paluchová | 22.11.2013 o 1:08 | (upravené 22.11.2013 o 2:47) Karma článku: 7,30 | Prečítané:  401x

Teraz je akurát také obdobie. Že ľudia sa potrebujú vyjadriť. V súvislosti s voľbami, so spomienkou na Revolúciu ´89 sa spoločnosťou doslova valila vlna proslovanských blogov, nesúhlasného lamentovania nad Kotlebom, objavilo sa množstvo odoziev na Hríbovu Lampu generácie 30, plus ocenenie Biela vrana malo s tým všetkým tiež dočinenia. Ak mi teda posledné dni niečo priniesli – tak to boli rôzne názory. Na Slovensko.

Páči sa mi, že sa niečo deje. Vznikla akási národná polemika. Ľudia sa vyjadrili hlasovacím lístkom a ešte si k tomu aj povedali svoje. Som rada, že sa na Slovensku o Slovensku v posledných dňoch toľko písalo, hovorilo. Teším sa, že nás viac či menej (záleží od uhla pohľadu) naša krajina zaujíma. To je pre mňa dobrá správa. Čo mi však neušlo je, že pozitívne názory, ktoré sú naozaj o dobrých stránkach našej krajiny a ktoré ja vidím ako akési „záchranné koleso“ v tom oceáne úsudkov o tom, čo všetko sa tu za tých 24 rokov ešte zhoršilo, sú veľmi ostro kritizované.

Prečo?

Je mi jasné, že zatiaľ čo v reportáži o Bali vychádzame zo svojich vlastných zážitkov, pocitov, v článku „prečo žiť na Slovensku“ z histórie, ktorú máme všetci spoločnú. Každý ju prežil inak, automaticky sa teda názory na rovnaké veci rozchádzajú. Je to pochopiteľné. No prečo ľuďom záleží na tom, kaliť niekomu vodu. Prd. Kaliť si vlastnú vodu.  Prečo keď niekto napíše, že je tu spokojný, ihneď je tu kritika, názor je zdiskreditovaný poukázaním na všetku možnú špinu, ktorú majú za nechtami ľudia našej prítomnosti či minulosti?

Ide hlavne o konfrontáciu z hľadiska generácií. Som z generácie okolo roku ´93. Môj oco zvykne lamentovať, že komunisti iba prezliekli kabáty a že svet sa krúti takisto než pred revolúciou. Nehovorím, že nie je na tom čosi pravdy. No na jednej strane chcú všetci krok vpred, zmeny k lepšiemu, na druhej strane sa nevedia od minulosti odosobniť. Stále sa všetko porovnáva s komunizmom, stále sa vyťahuje privatizácia, bláznivý mečiarizmus, kto sa kedy akým spôsobom nabalil, kto je bývalý eŠteBák... Históriu treba poznať, na tom trvám. Je to znak vyspelosti národa. Ale história má stáť na pozadí udalostí dneška, ako nemý strážca, ako výkričník, aby sa chyby neopakovali – nie ako prekážka posunúť sa dopredu.  Ja som o tom presvedčená, že človek, ktorý zaujíma pozitívny postoj k tejto krajine si ho vie i patrične zastať a odôvodniť a že tento názor zastáva zmierený s našou (komunistiskou) minulosťou. Prečo týmto ľuďom niekto neverí? Prečo optimizmus (nie len mladšej generácie) staviame do tieňa toho, čo sa v histórii nepodarilo? Sme sami sebe prekážkou. Sme sami medzi sebou k sebe prehnane kritickí. No skritizovať sa dá všetko. To nie je umenie. Nemyslím si však, že všetko sa dá aj pochváliť.

Ja sa snažím v tej kritike vidieť symbol varovného prsta – že sa máme poučiť z dejín, neidealizovať. Ale niekedy sa mi zdá, že je to skôr o tom umlčať nás, nie vystíhať pred omylom.

Moja mama hovorí, že my sme generácia, ktorá niečo zmení. Ja som tomu naozaj donedávna nechápala. Akože prečo my? Však tam (na hrade) je dosť kadejakých... Ale teraz už chápem. Nezažili sme revolúciu ´89,  nie, nečítali sme Hayeka, Misesa či Hoppeho ako Bibliu, nepocítili sme Mečiarovu demagógiu a akokoľvek je toto všetko našou súčasťou a verte, že sa o to zaujímame, my už žijeme niečím iným. A to je naša zbraň.

Po ďalšie, nemôžeme za to, že sme neboli súčasťou éry Sviečkovej revolúcie, že Kňažka skôr ako politickú osobnosť vnímame iba ako neodmysliteľnú súčasť televíznych debát každý rok počas 17. novembra. Nezaslúžime si byť za to kritizovaní.

Možnože idealizujeme. Možnože sme vo veku, kedy si myslíme, že vieme všetko najlepšie. Sme rebelantskí. Naivní? Chceme veriť, chceme meniť. Veď práve o to ide, nie? Bolo by lepšie, keby sme boli pasívni?

Ctená staršia generácia, ak chceš aby sa niečo zmenilo, musíš nám to dovoliť, pochop. Uver v nás.

My sami sa potrebujeme odpútať od minulosti. Máme šancu priniesť trochu novoty. Vyprášiť z vankúšov babkinej starosvetskej fotelky kosákom a kladivom zvyšky komunizmu a vyhodiť ju von oknom. A keďže vývoj nejde vždy priamočiaro a niekedy je treba spraviť dva kroky späť, možno si opäť posedíme na tvrdej drevenej lavici. Ale čírej slovenskej. Lebo žiť sa musí v každej dobe. A nám záleží. Záleží na tom, ako žiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?