Moja voľba je moja rodná

Autor: Magdaléna Paluchová | 3.11.2013 o 23:42 | (upravené 12.11.2013 o 21:48) Karma článku: 10,07 | Prečítané:  913x

Cestou naspäť do mesta poľských kráľov sedeli sme partia v aute i rozhovorili sme sa. Neviem, v ktorom bode debaty sa to stalo – či pri komentovaní slovenských ciest, alebo toho, prečo študujeme v zahraničí, každopádne, rozpútali sme debatu o situácii na Slovensku.

Svitanie na lepšie časy nad naším Slovenskom (Malá Fatra)Svitanie na lepšie časy nad naším Slovenskom (Malá Fatra)Robo Kucak

Spolucestujúca začala rozprávať, ako Američanka, ktorej v rámci výmenného pobytu vybrali Slovensko, s plačom a kufrom plným toaletného papiera odchádzala do našej krajiny, o ktorej si myslela, že sa tu ešte preháňame na kočoch so záprahom, zadky si utierame bukovým listom a mobilné siete sú pre nás známe ako pre dinosaura lego. Ja neviem. Asi som staromódna, alebo nacionalista presvedčený o výnimočnosti vlastného národa, neviem. Ale takáto krivdiaca nevedomosť mi zvýšila adrenalín, akoby som mala o minútu zaspievať v mandarínčine pre generálneho tajomníka čínskej strany. Mlčala som, hoci mám podobnú skúsenosť s Nemkou, čo učila u nás na škole. Tá keď mala ísť na Slovensko, bála sa len jediného – ako to bude bývať v tých horách s divými zvieratami a barbarmi.

Áno, ako deti sme sa zabávali skákaním do sena, nie s porcelánovými bábikami, ako deti aristokratov. Áno, naša národná špecialita sú obyčajné krumple zo zeme s trochou ovčieho syra a oddychovať nechodíme na súkromné jachty kamsi do riti paľovej, ale do našich krásnych hôr, ale za toto – že sme takí obyčajní, nenápadní, že sme takí, akí sme, si nezaslúžime, aby si kdesi na západe o nás mysleli, že beháme s holými zadkami po lesoch s medveďmi za pätami. Nezaslúžime si to ani pre to, že nám od tretej triedy vtĺkajú do hláv okrem našej vlastnej i históriu každého zapadákova, každého konca sveta, musíme vedieť hlavné mesto Venezuely, rozoznať vlajku Kosova, pomaly musíme dodržiavať ramadan, keď sa učíme o Arábii, poznať americkú hymnu, vedieť nemecky – a toto všetko, všetky tieto „znalosti“ sú nám nakoniec na to, aby sme zistili, že ten koniec sveta sme MY. Toto si od sveta nezaslúžime, aby srdce Európy – kontinentu najstarších civilizácií - bolo atraktívne ako sršnie hniezdo. Hovorím si, ako je to teda možné, že my sa tu v robote, v škole, derieme, učíme sa sprostosti a hlúpi, tuční Američania sa majú lepšie len pre to, že sa narodili na tej „správnej“ pologuli? A Nemci? Tí nás tu majú pod nosom, no sú zrejme takí zaujatí vlastnou rozpínavosťou, že ich ani nezaujíma, z akej to krajiny sme, čo im robíme na ich pivné pupky za lacný peniaz.

Šofér sa tiež zapojil, že veru nemáme od tých barbarov ďaleko s našim sociálnym systémom, slabým školstvom, bordelom v zdravotníctve a ľubozvučne si zahrešil pri zmienke o platoch. Do nebies vychvaľoval Rakúsko a Fínsko, tu je to veru márnosť nad márnosť a treba baliť kufre. „Táto krajina mi nič nedala, preto nie som ochotný dať nič za ňu“, povedal.

Trhá mi to srdce. Možno sa hrdosť k vlasti už nenosí. Ľudia odtiaľto utekajú akoby sme tu mali morovú epidémiu a každý len nadáva. Ale ja vidím viac. Ja vidím Štúrovcov, ktorí premenili svoje životy na lásku k vlasti. Vidím Štefánika, ktorý zomrel nie nešťastnou náhodou, ale za Slovensko. Vidím Juklu, Krčméryho, Korca, bez ktorých by nebol slovenský antikomunizmus. Vidím Nežnú revolúciu v Československu, s akou rozvahou sme zamávali komunizmu – že sme sa tu nestrieľali ako zvery – čo sa prihodilo v Juhoslávii, že sme v našej histórii neburcovali vojny, že sme si nechali vládnuť od Rakušákov, Maďarov, Nemcov, Rusov, ale nikdy sme nechceli viac, ako sme právom mali dostať. Niekto by mohol povedať, že sme národ pastierov a lokajov, ale ja som na to hrdá – že na našich rukách nie je krv – a preto nás svet nepozná, nikto sa nezaujíma o maličké Slovensko, ktoré sa nezapísalo do histórie mečom. To, čo nám však aktuálne chýba, je úcta k tejto krajine. Od najvyšších predstaviteľov – ktorí keby ju mali, nerozkradli, nezapredali, nepodviedli by túto krajinu a nám tiež, inak by sme to nedovolili, neopustili ju. Zabudli sme na odkazy tých, ktorí pre tento kúsok zeme trpeli. Ale čo môžem povedať na obhajobu tohto národa? Ja viem, situácia je tu zlá, treba platiť hypotéky, živiť rodiny... Iba, že je to náš domov. Nemali by sme utekať z tejto krajiny, ale vyriešiť naše problémy. Aby sme si nemuseli vytvárať domovy inde, ale byť doma tu, kde sme doma naozaj. Veď raz aj Američanom, Nórom, Rakúšanom potečú nervy na prisťahovalcov a čo budeme robiť potom? Kam pôjdeme?

Ja Slovensku verím. Nechcem, aby tu po nás nič neostalo. Nezaslúžia si to tí, ktorí pre túto krajinu zomreli, alebo zomreli po takmer celoživotnom úsilí vybudovať tu z územia národ a z vlasti domovinu. A tí, ktorí ju zradili a okradli od Tatier k Dunaju by si zaslúžili poznať, že na nás nemajú! A ktovie, možno by si nás potom všimol aj svet – „sčítaní“ Američania a Nemci, ktorých tak slepo nasledujeme a ktorí nás majú za obyčajných valalov – ako ľudí, ktorí zachránili svoju krajinu. Je to na nás.

 

Bože, títo tu, čo si myslia, že majú moc, nám tu nič nedarujú, prosím teda Teba, daj, až svitne na dobré časy, pre našu krásnu VLASŤ!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?