Domov

Autor: Magdaléna Paluchová | 21.10.2013 o 17:24 | (upravené 21.10.2013 o 21:59) Karma článku: 1,91 | Prečítané:  214x

Posaďte sa, milé deti, dnes rozpoviem vám, ako čas mi tu letí. Krakov je nádherný. Nemyslím len architektonicky. Nemyslím koče s koňmi na námestí. Nemyslím tety, čo pri ceste predávajú kytičky zo sušených kvetov a štebocú si ako mladice. Nemyslím žongléra, klaviristu pred kostolom. (Gitarista, harfista, ale klavirista? Klavír na ulici? Jazyk som mala vygúľaný dva metre pred sebou ako v Tom a Jerry, verte mi.)

Rynek GlovnyRynek Glovnyfoto: autor

Mám na mysli ducha tohto mesta. Pokoj, noblesu, usporiadanosť a všetko dvakrát podčiarknuté historickým pátosom. Krakov je domov. Tunajší ťa vidí pobehovať s mapou a zaraz snaží sa ti pomôcť. Mariánsky kostol, čo na Hlavnom rýnku týči sa ako strážca, akoby ťa volal, keď kráčaš po Floriánskej ulici – Poď. Poď, sadni si na rýnok, daj si praclík, uži chvíľu. A tak sedíš na námestí nemý a armáda holubov, žobráci večne lační, robia ti garde. Tu neštítiš sa ísť sám na olovrant. Si bohém. Vychutnávaš amaretto v káve, hriane víno, pivo so sirupom každý deň v inom kresle iného podniku. A spoza veľkých presklených okien pozeráš na ulicu za ľuďmi. A hoc by si celý týždeň chodil na tú samú ulicu, má ti čo ponúknuť. Pretože zakaždým vkročíš do iných dverí, zakaždým čaká na teba iná spoločnosť, iná atmosféra, iní ľudia v uliciach ako predošlý deň, iný svet. A to sa ti nikdy nezunuje, to ťa pohltí.

Som chronický kávičkár. Pre mňa je to tu ako Disneyland. Dávam si zakaždým tú istú „kawu z mleczkem“, zakaždým v inej kofeínovej oáze. Pred sebou mám veci môjmu srdcu najbližšie – kávu, magazín o móde a pod ním časopis, na ktorého titulke je driečna deva v kroji slovenskom. Ten mám od uja Ľuba z Towarzysztva Slovaków w Polsce. Na vrchu kôpky tróni otvorený diár. Podopieram si hlavu, šmírujem, ako obvykle, ľudí pri vedľajších stoloch a cítim sa tak príjemne dôležito...

Tu v Krakove mám odvahu na všetko. Robím veci, ktoré by som doma na Slovensku nikdy neskúsila, ktoré by mi ani nenapadli. Doma cítim takú zvláštnu zodpovednosť, ktorá mi určuje hranice. Tu nie. Tu žijem, akoby som nemala čo stratiť. Skúšam. Hľadám sa. Viem, že toto nie je len mestom, je to tým, že som v cudzine, ale čo mestom určite je – že sa tu cítim maximálne bezpečne a to mi dodáva odvahu robiť tieto veci. (Mami, ak toto čítaš, samozrejme, na tašku si dávam pozor, myslím to trochu inak.) V Bratislave som napríklad v neustálom strese. Kedy mi ide električka? Prečo mešká? Kde mám vystúpiť? Dopekla, tá zastávka bola na znamenie! Dokola. A pritom to mesto poznám a nestraší ma ani jazyková bariéra. A tu? Visím si na jednej ruke v autobuse a užívam si to. Nestarám sa, či prešvihnem miesto, kde mám vystúpiť. Cítim sa ako majster svetla, lebo v taške mám mapu a spolu dokážeme všetko. Alebo idem peši z domu cez hlavné turistické zóny až do centra a keď sa ľudia tisnú z každej strany, nechám sa unášať davom. Užívam si to.

 

Cítim sa tu bezpečne, slobodne, pokojne a je to týmto mestom. Týmto mestom, ktoré má svoju tvár, svoju vážnosť, svoj príbeh, spoju eleganciu. A ľudia to rešpektujú a žijú tu podľa toho.  Chodievam najfrekventovanejšími ulicami aj dvakrát denne a nevadí mi ustavične kľučkovať pomedzi ľudí. Vyhýbam sa holubom, čo mi drzo preletia veľmi tesne okolo hlavy a na chodníku poctivo čakám, kým prefrčí koč s koňmi. Všetko trpezlivo a s rešpektom. A s úsmevom a s nehou vzhliadam k tomuto mestu. K mestu, ktoré ma privítalo a prijalo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?