Večný Paríž

Autor: Magdaléna Paluchová | 12.8.2013 o 13:57 | (upravené 21.10.2013 o 14:31) Karma článku: 3,43 | Prečítané:  227x

Rozostierate ťažké závesy hotelovej izby. Do doposiaľ tmavej miestnosti preniká svetlo. Máte úžasný výhľad. Bulváre, malé penzióny, kaviarne lemujúce nekonečne dlhé ulice. Ste Gweeneth Paltrow vo filme Letuška prvej triedy. Zrakom pomaly prechádzate z ľudí pod vami na budovy týčiace sa všade okolo. Medzi nimi je ONA. Je oceľovou kráľovnou, je prvou dámou Paríža...

 foto: autor

Alebo ste uprostred vašej kuchyne. Ste Gerard Depardiev, šéfkuchár z filmu Posledné Vianoce. Vôňa šafránu, timiánu, vína... Dusené jahňa s pomarančmi, holuby na hľuzovkách. Nekombinovateľné sa pod vašimi rukami mení na stelesnenie svetového gurmánstva. Akoby ste nemohli mať talent, keď ste sa učili TU, vo svete chutí, kde sa maličké porcie podávajú na tanieroch zdobených toppingom a kde z okna dovidieť na dlhokánsky prameň modrastých vlasov Seiny?

TU môžete byť kým chcete! Ste v PARÍŽI! Ste vo svete módnej dikcie, vo svete umenia, jedál, vôní. V centre kultúry, hudby, divadiel. V krajine idolov, slávy, reflektorov. Ste na mieste posadnutom históriou, ste v krajine zázrakov. Ste v MESTE SVETA.

Sedela som na ulici Schanze Lise a hľadela na Víťazný oblúk. Znova som sa musela presviedčať, že som naozaj na tomto nádhernom mieste. Že som v meste, ktorého symboly pozná celý svet. Musela som sa uistiť, že sa mi nesníva, ale že žijem svoj sen.

To, že sa niekde nachádzate nie je všetko. Ide o to, ako intenzívne ten moment prežívate. Ako sa vám emócie rozlievajú zo srdca až do končekov prstov, korienkov vlasov... Ide o to, aby ste na tom mieste boli dušou.

Ja som sedela na lavičke v Paríži. Vraštila som tvár pred dobiedzavým slnkom, necítila som si nohy, ale moja duša tancovala. Moja duša sa radovala, robila piruety na chodníku a japonskí turisti jej k nohám hádzali euráče. Ja som na tom mieste dušou rozhodne bola.

Neviem koľko sme v ten deň prešli. Desať kilometrov, alebo desaťtisíc metrov... Fakt je, že po schodoch na vrchol oblúka som už nohy definitívne niesla v ruksaku. Ale pohľad z hora stál za to a bol skvelým zakončením dňa. Paríž je preobrovský! A architektonicky prepracovaný. Cesty sa k oblúku z každej strany zbiehajú tak, že tvoria obrovskú hviezdu. Pod oblúkom sa spájajú do šialene veľkého kruhového objazdu.

Nekonečné masy ľudí hmýriace sa po uliciach, húfy áut točiace sa na kruháči - všetko to pôsobilo tak nadrozmerne a chaoticky...Ale keď ste sa lepšie prizreli a nechali prehovoriť Paríž, objasnil vám, že je to jeho veľkolepo organizované dielo, že to tu tak šlape veky, že bez toho by nebol Parížom.

Slnko sa ako veľký teplý koláč ešte preháňalo po oblohe, ale už k nám vysielalo signály, že sa máme poponáhľať, pretože čo chvíľa pôjde odpočívať. Na rozlúčku som sa ešte zavesila pohľadom na Eiffelovku, ktorá sa takto z výšky krásne vynímala medzi ostatnými budovami. Poslala som jej odkaz, nech nás zajtra čaká, a potešila som sa, že z jej vrcholu dovidím na hranice tohto mesta.

Slnce sa znovu pomaly rozžhavovalo ako uhoľ na grile a nás čakal druhý deň potuliek hlavným mestom Francúzska.

Parížska dopravná situácia bola už od rána hrozná. Trvalo nám hodinu, kým sme sa prepravili pár kilometrov.

Mnoho ľudí tu jazdí na skútroch, lebo sú šikovnejšie a mesto požičiava bicykle aby sa znížil počet áut. A tak kým sme trčali v zápche, pozorovala som Parížanov, ako si to jedni v baretkách, druhí v sakách, pedálujú do neďalekých podnikov, alebo obchodíkov so suvenírmi.

Keď nás zázračný školský autobus vylodil pod Eiffelovkou, slnko ju akurát kúpalo v lúčoch. Bola OBROVSKÁ! Zakláňala som hlavu, aby som jej dovidela na vrchol. Zmocnil sa ma zvláštny pocit. Bol to pocit radosti ušitý presne na mieru tomuto okamihu! Usmievala som sa a v ušiach sa mi rozozvučala pesnička od Edith Piaf - Non regette rien.

Ste vo výške neuveriteľných 276m. Máte pocit, že ste na vrchu sveta. Že ešte zopár schodov a to by boli tie posledné, vedúce k bráne Svätého Petra! Ste na vrchole veže, ktorá je symbolom romantických filmov a túžbou všetkých zasnených turistov...

A tak som tam stála. Moje ruky nezvierali ani dvadsať centimetrov štvorcových jej obrovskej konštrukcie, ale moja radosť vážila viac, ako všetka použitá oceľ! Paríž zhora bol ešte väčší, ako som si myslela, že môže byť. A bohužiaľ, ani odtiaľto som nedovidela na hranice mesta. Paríž je ako oceán siahajúci do nekonečna. Pod jeho hladinou sa ukrývajú koraly histórie, perly umenia a vo vlnách ulíc s bielymi penziónikmi je mnoho slávnych, ale aj svetom neobjavených skvostov.

Nebola som sklamaná, že nedovidím na koniec, bola som nekonečne šťastná, že tam môžem stáť a nadobúdať pocit, že mám zážitok na celý život.

Bazilika Sacre Coure je jediné miesto v celom Paríži, ktoré sa nachádza na návrší Montmartre - takpovediac na kopčeku. Toto miesto som si ihneď obľúbila. Stavba nebola typicky gotická, zaoblené kupoly mi pripomínali prvky orientu. A keď ste sa postavili pred kostol, stáli ste tvárou celému Parížu. Bolo  to božské miesto. Viedla sem ulička v kopci, a potom nekonečné rady schodov lemované trávnikmi, kde oddychovali turisti a kŕmili holuby.

Som v Paríži, som v Paríži, som v Paríži! Opakovala som si v duchu a upierala zrak dole na mesto. A kam moje oči nedovideli, tam si moja myseľ spustila vlastný obraz. Predstavovala som si, že som Amélie a za rohom pracujem v kaviarni. Že som tanečnica z Moulin Rouge. Dokonca som Hemingway  a v kaviarni Closerie des lilas píšem za barom svoje veľdiela. Alebo som neslávny umelec predávajúci svoje romány na brehoch Seiny...  Moja myseľ si nekontrolovateľne prehrávala film, ktorý režisér čas veky nakrúca na tomto mieste. V tom filme som mohla byť kýmkoľvek! Veď moja radosť, moje myšlienky a sny sú len moje... Týmto sa však o ne s vami delím. A chcem odkázať, že snívať je perfektné, úžasné, slobodné a dôležité. Človek by si mal vždy nechať otvorené zadné dvierka pre únik do svojich snov. Pre únik z tohto  sveta, do sveta, kde sa môže venovať iba sebe a svojim radostiam.   A verte mi, že život je občas taký blázon a týmito radosťami nás prekvapí.

 

Ja som kedysi snívala o tom, že navštívim Paríž a život mi to umožnil. A tak som sedela na lavičke, na kopčeku Montmartre, necítila som si nohy od chodenia, ale moja duša tancovala. Tešila sa, že môže snívať o veciach možných aj nemožných priamo TU. Veď kde sa dalo v tú chvíľu snívať lepšie, ak nie Paríži?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?