Keď sa veziete v aute naprieč Kosovom, vyzerá to, akoby v celom kraji ignorovali obsesnú potrebu zvyšku ješitnej Európy moderne napredovať. Cesty sú kľukaté a oldschool ako z Novej Bystrice na Vychylovku, kravy sa pasú blízko pri krajnici, že ich môžete potľapkať, ak stihnete včas na starom aute rúčkou stiahnuť okienko. Pokiaľ práve neprechádzate mestom, zdá sa tu byť pusto. Príbytky sú náhodne kde-tu rozosiate po mĺkvom kraji a väčšina z nich vyzerá, že posledný, kto na nich zatváral kľučku zvonka, z nich vypustil dušu. Benzínky pripomínajú náhodný kočovný obchod, v ktorom to zajtra zabalia, jednoduché regály nastrkajú do dodávky a premiestnia na inú lokalitu. Ale to je iba vizáž. V skutočnosti funguje všetko tak, ako má. Po kosovsky, trochu po srbsky i po albánsky. Kto je vlastne táto krajina a koho je? Kosovo sa neruve s časom. Kosovo je ako byť naspäť v dobách retro. Ale jemným a krotkým spôsobom. Je to akoby ste si vyutierali ruky do babkinej zásterky. Starej, ale osožnej.